Dr. Zoldág László - Genetika chovu psov a dedičné choroby.
preklad: Adriana Friedrichová

Fenotyp chovného psa
Len jedinec dobrého fenotypu nám dáva nádej, že sme aj z hľadiska genotypu urobili dobrý výber. Totiž len vynikajúci vonkajší vzhľad je predpokladom chovnej upotrebiteľnosti jedinca. Avšak každodenná prax nám ukazuje aj to, že pes dobrého fenotypu ešte nemusí bezpodmienečne disponovať dobrým genotypom. Dobrú súhru medzi feno a genotypom musíme dokazovať nasledovnými spôsobmi:
Ak je čo len jeden nežiaduci znak prítomný už vo fenotype jedinca, potom je veľmi pravdepodobné, že s prítomnosťou tohto nežiaduceho znaku si môžeme byť istý aj v genotype. Prítomnosť podobných foriem danej vlastnosti u potomstva dokazuje väčšinou prítomnosť nežiadúcich alel a dokazuje aj nie jednoznačnosť dedičnosti danej vlastnosti. Jednoznačná prítomnosť nežiaduceho znaku u potomstva znamená jej jednoznačnú dedičnosť.
Vieme, že aj neúplná dominancia a epistatické vplyvy (vplyvy nadradenosti) spôsobujú, že môžeme počítať aj s tým, že určité nežiaduce vlastnosti zostávajú naďalej zachované v genetickom materiály, avšak ukryté, a teda môžeme počítať s ich neskorším znovu objavením sa v potomstve. V oboch prípadoch ide o časové potlačenie genetických vplyvov. Jednoznačné a opätovné objavenie sa už neprítomnej nežiaducej vlastnosti alebo podobnej formy danej vlastnosti v potomstve, by nás rozhodne malo utvrdiť o nepoužití daného chovného psa v ďalšej plemenitbe. Aj keď tento pes dal aj dobrých potomkov, potomstvo za svoju kvalitu vďačí s veľkou pravdepodobnosťou matke alebo možno neopakovateľnej šťastnej kombinácii génov.
Avšak jednoznačná prítomnosť skúmanej nežiaducej vlastnosti odzrkadľuje upotrebiteľnosť chovného psa. Preto nemá skoro žiaden význam ďalšie zisťovanie a oceňovanie jeho chovnej hodnoty. Pes buď jednoznačne potvrdí svoju upotrebiteľnosť, alebo sa napriek svojmu dobrému fenotypu po vyhodnotení potomstva stane neupotrebiteľným.

Genotyp psa.
Pre ocenenie genotypu psa je nevyhnutne potrebné spoznanie jeho rodokmeňa, bližšie spoznanie jeho rodiny a zistenie prítomnosti pozitívnej selekcie, ukazujúcej už určité napredovanie. Je veľmi vhodné, ak sa nám podarí zhromaždiť informácie o predkoch aspoň do 3 generácie, ešte lepšie je, ak vieme skompletizovať až 5 generácií. Informácie z ďalších generácií - 6., 7.... - prinášajú vedomosti už len pár zanietencom, nakoľko v našom jedincovi je už prítomná len 3,125% genetického materiálu z 32 predkov v 5. generácii. Je teda veľmi otázne, či by sme ešte mohli nájsť niektoré vynikajúce vlastnosti vzdialenejšieho predka v našom jedincovi. Čiže niektorí ojedinelí, vzdialenejší výstavne úspešní predkovia už nie veľmi môžu ovplyvniť nášho jedinca. Podrobné spoznanie úzkej rodiny chovného psa má podobný význam ako spoznanie úzkej rodiny suky. Ak je samec sám výborný v širokom príbuzenstve priemerných, ba dokonca podpriemerných súrodencov, polosúrodencov, bratrancov, tak je jeho hodnota z hľadiska genetického veľmi otázna. Je totiž veľmi malá pravdepodobnosť, že svoje vynikajúce vlastnosti prenesie na potomstvo. On sám je totiž veľmi pravdepodobne len výsledkom šťastnej genetickej konštelácie, avšak jeho hodnota sa v ďalších generáciach rozplynie. Ak je však úzke príbuzenstvo vyrovnané a má množstvo dobrých vlastností a znakov, potom je hodnota genetickej výbavy rodiny, a teda aj nášho jedinca, jednoznačná a môžeme počítať s tým, že tieto vlastnosti sa objavia aj v ďalších generáciach. Pre chovateľa je veľmi dôležité, aby po sebe nasledujúce generácie mali tendenciu dobrého vývoja a napredovania. Je potrebné sledovať aj drobné zmeny vlastností a medzi nimi rovnakou mierou sa objavujúce žiaduce i nežiaduce zmeny. Výrazné zmeny sa totiž neobjavia z ničoho nič, naraz. Výrazným kvalitatívnym i kvantitatívnym zmenám predchádzajú drobné zmeny danej vlastnosti. Tie v časovom priestore miznú a opäť sa objavujú a z drobných zmien sa za 6-10 rokov, teda výmenou 3-4 generácií, vyvinie významne zmenená vlastnosť. Chovateľ môže sledovať tieto zmeny vo vnútri jednej vybranej skupiny, hlavne ich smer vývoja. Pri výbere chovných jedincov treba vziať všetky tieto skutočnosti do úvahy a hlavne čo sa týka výberu chovných psov, vybrať tie jedince, ktoré majú v sledovaných vlastnostiach s viacerými členmi rodiny podobné, hlavne však pozitívne tendencie vývoja.

Chovná hodnota chovného psa.
Alebo overenie potomstva.
Na základe pôvodu čiže rodokmeňa môžeme len tušiť genetickú hodnotu psa, avšak na základe jeho potomstva vieme stanoviť jeho skutočnú hodnotu. Existujú nádherné jedince, ktoré však z hľadiska dedičnosti predstavujú hotovú katastrofu. Krásne sa to vyvŕbi v prípade recesívnych dedičných chýb, teda ak sú aj pes, aj suka utajenými nositeľmi chyby.
Takéto spojenia prinesú rôzne defekty a chyby štandardu ako napr. en a ektropium (čiže vchlípené a voľné viečko), nepravidelný skus či podkus alebo predkus atď. Často sa stáva aj to, že hoci u chovného psa (otca) sú kvantitatívne znaky manifestované v dostatočnej miere, aj tak sa neprenesú v náležitej miere na potomstvo. Najčastejšou príčinou tohto javu je genetická labilita psa.
Musíme počítať aj s tým, že taká šťastlivá kombinácia génov, ktorá vznikla u chovného psa sa pri delení pohlavných buniek rozpadne a u potomstva sa už nepodarí to, aby vznikla rovnaká zostava. Pomerne nežiaduce sú aj recesívne dedené genetické chyby manifestované v časti potomstva. Ešte stále sú však menším zlom ako chovné zvieratá priemernej kvality, ktoré nevykazujú žiadne vážne chyby, avšak nevyprodukujú nikdy výnimočne kvalitné potomstvo.
Je ľahšie sa zbaviť recesívnych génov ako sa pokúšať dostať z priemerného, ba až podpriemerného chovného páru výnimočne kvalitných jedincov. U vlastností poligénnych (kontrolovaných viacerými génmi) musíme brať do úvahy populačný priemer a nie len jedného individuálneho jedinca.
Pri preverovaní potomstva musíme brať zreteľ aspoň na tri dôležité hľadiská :
čím viac potomkov preveríme, tým dôveryhodnejšie a presnejšie je ocenenie chovnej hodnoty samca, v žiadnom prípade nesmieme hodnotiť len na základe 1-2 najlepších jedincov, ktoré sa objavujú na výstavách, v potomstve sa môžu vyskytovať aj určité extrémne jedince (dobrým i zlým smerom), ktorých musíme tiež brať do úvahy, nakoľko tie najviac vypovedajú o skutočnej chovnej hodnote psa.
Výrazné odchýlky ukazujú aj tendenciu genetického materiálu (napr. neodporúča sa kryť suku malej telesnej stavby samcom strednej telesnej stavby, ak sa v potomstve tohto páru opäť a znova objavujú potomkovia malého vzrastu).
Je samozrejmé, že pri hľadaní vhodného páru musíme brať do úvahy aj chovnú hodnotu suky, v praxi však pre suku hľadáme takého partnera, ktorý dobre prenáša na svoje potomstvo žiaduce vlastnosti. Avšak treba si uvedomiť, že aj medzi potomkami takéhoto psa budú aj jedince menej dobré.
Ešte raz treba zdôrazniť, že hlavne u poligénnych vlastností musíme brať do úvahy priemer populácie. Počíta sa s priemerom a pokiaľ je to teda možné, jedince majú zapadať v kvalitatívnej škále do časti vyššej kvality. Najlepší chovný pes dáva najviac výborných potomkov a týchto priemerná hodnota je ešte aj vtedy veľmi dobrá, ak sa medzi nimi vyskytujú aj slabšie jedince. Z genetického hľadiska je bezcenný ten samec, ktorý nedá skoro žiadneho kvalitného potomka a priemerná hodnota jeho potomkov je slabá.

Dedičná schopnosť chovného psa.
Alebo teda schopnosť prenášať vlastnosti na potomstvo.
To, že dedičná schopnosť môže byť dobrá, alebo zlá, je v chove psov známe.
Táto dedičná schopnosť sa prejavuje v tom, že potomkovia sa vo vonkajšom vzhľade a v rôznych vlastnostiach do veľkej miery podobajú na niektorého z rodičov.
U samcov má táto dedičná schopnosť obzvlášť veľký význam, lebo oni môžu mať oveľa väčší počet potomkov ako suky. Jedince s dobrou dedičnou schopnosťou sa rodia zriedkavo, ale môžu byť aj výsledným produktom namáhavej chovateľskej práce. Genetickým základom dobrej dedičnej schopnosti je, aby dané jedince boli v najdôležitejších vlastnostiach v homozygotnom stave, a tak s veľkou pravdepodobnosťou prenesú tieto vlastnosti na potomstvo.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že hlavne príbuzenská plemenitba je tým správnym postupom, pri ktorom sa zvýši šanca, že sa narodia práve takéto jedince, homozygotné v dôležitých znakoch, teda jedince s dobrou dedičnou schopnosťou. Takéto jedince potom buď vďaka dominantnosti, alebo prostredníctvom veľmi podobnej genetickej zásoby v pohlavných bunkách produkujú potomstvo sebe veľmi podobné.
Teda jedinec s dobrou dedičnou schopnosťou potlačí aj tie najlepšie fenotypové vlastnosti partnera (ktorý je v týchto vlastnostiach heterozygotný) a u potomstva pretlačí svoje znaky. Daná vlastnosť sa stane veľmi užitočná hlavne z hľadiska dlhodobého a obzvlášť ju oceníme pri vytváraní homogénnej chovnej línie.

preklad: Adriana Friedrichová, poradca chovu, 3/2003