Prechodový lumbosakrálny segment – lumbalizácia a sakralizácia chrbtice u psov

Prof. MVDr. Valent Ledecký, CSc
Univerzita veterinárskeho lekárstva, Košice, Slovensko

Súhrn
Prechodový lumbosakrálny segment – lumbalizácia a sakralizácia chrbtice u psov.
Opisujeme výskyt prechodového stavca v lumbosakrálnom spojení chrbtice u veľkých a ťažkých plemien psov, hlavne u psov plemena nemecký ovčiak. Prítomnosť prechodového stavca vytvára na chrbtici lumbalizáciu a sakralizáciu; asymetrický vývoj panvy, degeneráciu medzistavcovej platničky, spondylózu a príznaky syndrómu cauda equina. Prítomnosť a vyvinutie prechodového segmentu sa väčšinou diagnostikuje náhodne v mladom veku psa, konkrétne pri preventívnej röntgenologickej diagnostike dysplázie bedrového kĺbu. V mladom veku je prechodový stavec asymptomatický, ak pes nie je výrazne zaťažovaný. V staršom veku sa v dôsledku chronického vývoja v lumbosakrálnom spojení vyvinie nestabilita, ktorá vytvára podmienky pre degeneratívny rozvoj na medzistavcovej platničke, produkciu osteofytov na ventrálnej strane tela stavcov a vznik spondylosis deformans. Prechodový stavec môže byť predispozíciou syndrómu cauda equina alebo nefyziologického vývoja v acetábule. Vplyv prechodového stavca na vývoj dysplázie bedrového kĺbu nie je potvrdený. Diagnostika prechodového lumbosakrálneho segmentu je röntgenologická, a to v polohe ventro-dorzálnej a latero-laterálnej. Na základe doterajších literárnych údajov a názorov ochorenie môže byť považované za geneticky podmienené, dedičné a vývojové.


Úvod
Ortopedické choroby veľkých a ťažkých plemien psov patria medzi tie, ktoré ovplyvňujú výkonnosť a znižujú ich pohodu. Môžu byť dedičné a nesprávnym krížením ešte viac rozširované. Hmotnosť tela a vysoká intenzita rastu sú často ich predispozičnými faktormi. Ochorenia kostry sa často viažu na obdobie medzi 4. až 6. mesiacom veku, kedy je rastová krivka najstrmšia. Toto konštatovanie vyžaduje, aby sme sa spolu s chovateľmi venovali podstatne viac sledovaniu porúch chôdze ako prejavu patológie, hlavne na kostre končatín, ako aj na kĺboch a chrbtici.
Na poruchy, vzniknuté hlavne na kostiach a kĺboch, reagujú psy veľmi intenzívne, pretože značná hmotnosť tela spôsobuje záťaž na kĺby a dlhé rúrovité kosti. Krívanie je najčastejšie výsledkom patológie kostí. Mnohé z týchto chorôb majú dedičný charakter, iné sú vrodené, ale genotyp je ovplyvňovaný aj vonkajšími environmentálnymi podmienkami, ako je výživa alebo nadmerný pohyb v mladom veku. Charakteristické obdobie vývoja jednotlivých chorôb je medzi 4. – 6. mesiacom veku, avšak klinické prejavy sú často zrejmé až vo veku 6. – 8. mesiacov.
Niektoré z týchto chorôb sa vôbec klinicky neprejavia v tomto, ale až v neskoršom období. Diagnostikujeme ich náhodne pri skríningovom röntgenologickom vyšetrení na dyspláziu bedrových kĺbov. Niektoré z nich sa prejavia až po dosiahnutí dospelosti alebo až vo veku 4 – 6 rokov. Vtedy sa prejavujú klinicky osteoartrotické zmeny na kĺboch končatín, na kĺboch chrbtice alebo neurologické deficity ako prejav kompresie cauda equina na panvových končatinách, poruchou mikcie, defekácie a poruchou ovládania chvosta.
Morgan a kol. konštatujú, že vážnou príčinou vzniku všetkých osteochondrotických osteoartritických a dysplastických chorôb môže byť vyššia telesná hmotnosť všetkých psov za ostatných 20 ─ 30 rokov.1 Väčšina pracovných a športových plemien psov má vyššiu hmotnosť ako ich predkovia. Majú aj dlhšie telo a zmeny uhlovania končatín, hlavne panvových. Najväčšie zmeny v utváraní exteriéru sa pozorovali u nemeckého ovčiaka. Chovatelia a ich psy sa stali obeťami tendencie – lepšie je väčšie.
Ďalším činiteľom je prekrmovanie psov. Toto platí aj u nás. Okrem riadeného kŕmenia pomocou granulovaných krmív majitelia ešte pridávajú ďalšie doplnky. Ak akceptujeme, že rast je genetický faktor, zvyšovanie intenzity rastu prekŕmovaním je pre zdravý vývoj, hlavne kostry končatín a kĺbov nepriaznivé. Toto platí podľa Reilanda2 hlavne u ošípaných. Ošípané môžu tolerovať tieto zmeny na kostre podstatne lepšie, pretože ich výkrm trvá len niečo viac ako pol roka oproti dlhovekým psom. Hlavný klinický problém, pochádzajúci z týchto zmien je bolesť a krívanie.
U psov plemena nemecký ovčiak došlo za ostatných 30 rokov ku zvýšeniu priemernej telesnej hmotnosti o 10 ─ 20 kilogramov.1 Predĺžil sa u nich hrudník a skrátili sa hlavne hrudníkové končatiny. Toto nezostalo bezo zmien uhlovania v kĺboch končatín a ich zaťažovania.
Nárast výskytu ortopedických chorôb sa zaznamenal aj u iných veľkých a ťažkých plemien psov. Doterajšie štúdie v oblasti výživy a kríženia psov za účelom zvýšenia ich hmotnosti potvrdzuje skutočnosť, že vysoký príjem krmiva a jeho zložiek vplýva na zvýšený výskyt vývojových chorôb kostí a kĺbov. Podľa mnohých autorov a výskumov niektoré ochorenia kostry a kĺbov majú genetický základ, keďže sú potvrdené aj vedecky, potom majitelia psov a veterinárni lekári by ich nemali ignorovať.
Stanovenie diagnózy je enormne dôležité, pretože existujú ortopedické ochorenia, ktoré sa dajú ešte v ranom mladom veku (do 6, resp. 8 mesiacov) liečiť. Diagnózu stanovíme na základe anamnézy a vývoja choroby, klinickým a röntgenologickým vyšetrením. Situácia môže byť kritická, ak chovateľ má záujem použiť takéhoto psa na kríženie. Preto okrem stanovenia správnej diagnózy je tiež dôležité poznať aj genotyp a fenotyp rodičov, ich potomkov a ostatných šteniat vo vrhu. Psy s nevyhovujúcim genotypom by nemali byť za žiadnu cenu použité v plemenitbe. Avšak situácia je mnohokrát opačná. Majitelia psov sa snažia znížiť efektívnosť preventívnych diagnostických röntgenologických metód umožňujúcich vylúčenie potomkov s pozitívnym fenotypom a s vyššou heritabilitou ochorenia, a tak ignorovať dosiahnuté vedecké poznatky.
Nie o všetkých ochoreniach kostry a kĺbov máme potrebné informácie, hlavne o príčinách a šírení sa takýchto ochorení v populácii jednotlivých plemien psov. Nie u všetkých veľkých a ťažkých plemien sa tieto ochorenia vyskytujú.
V článku opisujeme prítomnosť prechodového stavca v oblasti lumbosakrálnej chrbtice, jeho rôzne formy, symptomatológiu, röntgenologickú diagnostiku a jeho možný vplyv na niektoré ochorenia chrbtice, ako je syndróm cauda equina a dyspláziu bedrových kĺbov u psov.


Anatómia lumbosakrálnej oblasti


Obr. 1 – Ventrodorzálna projekcia panvy s normálnym vývojom v lumbosakrálnej oblasti. a) L7 – posledný lumbálny stavec, b) prvý chvostový stavec, c) krídla bedrovej kosti, d) sakroiliakálne spojenie, e) krídlo krížovej kosti, S1) prvý sakrálny stavec, S2) druhý sakrálny stavec, S3) tretí sakrálny stavec

Najdôležitejšie kosti tejto oblasti sú krížová kosť, krídla bedrovej kosti a posledné lumbálne stavce / obr.1/. Psy majú zvyčajne sedem bedrových stavcov a tri stavce krížové. Tieto zrastajú a vytvárajú jeden kostný celok – krížovú kosť. Kraniolaterálna časť 1. krížového stavca vytvára krídlo, ktoré sa spája s vnútornou stranou krídla bedrovej kosti v iliosakrálnom kĺbe. Prvý stavec krížovej kosti sa spája s posledným lumbálnym stavcom a medzi nimi sa nachádza medzistavcová platnička. Postavenie krížovej kosti z laterálneho pohľadu je šikmo horizontálne smerom hore k 1. chvostovému stavcu, ktorý je charakteristický tým, že má pomerne veľké postranné výbežky. Pri ventrodorzálnej polohe na röntgenograme vidíme výbežky – processus spinosi, ktoré sú u zdravého psa v jednej línii a sú zrastené. Pri prechodovom stavci sa processus spinosus prvého sakrálneho stavca oddelí od ostatných dvoch a pri asymetrickom vývoji tohto stavca nie je jeho processus spinosus ani v lineárnom postavení s výbežkami ostatných dvoch /obr.2/.


Obr. 2 – Ventrodorzálna projekcia panvy. Asymetricky vyvinutý prechodový stavec (tenká šípka). Na pravej strane čiastočne vyvinutý postranný výbežok. Na ľavej strane postranný výbežok chýba a prechodový stavec je spojený s krídlom bedrovej kosti (hrubá šípka). Pravá strana je nedostatočne spojená s krídlom bedrovej kosti. Asymetrické spojenie prechodového stavca s krížovou kosťou. Nelineárne postavenie processus spinosi.







Definícia prechodového lumbosakrálneho stavca

Názvom prechodový stavec je označená zmena tvaru posledného bedrového alebo prvého krížového stavca, čím môže dochádzať k asymetrickému spojeniu s panvou. Vývoj posledného presakrálneho segmentu sa môže týkať počtu bedrových alebo krížových stavcov, ako aj ich morfologických zmien. Normálny vývoj v tejto oblasti je na obrázku č.1
Ak sa prvý krížový stavec nespojí s krížovou kosťou a vyvíja sa ako posledný lumbálny stavec, ide o tzv. lumbalizáciu sakrálnej kosti. Niekedy sa pritom medzi 1. a 2. krížovým stavcom vyvinie aj medzistavcový priestor s medzistavcovou platničkou, ktorá neskôr môže podľahnúť degenerácii.
V niektorých prípadoch aj pri nespojení sa prvého sakrálneho stavca s krížovou kosťou môže mať táto časť chrbtice spolu tri stavce, pretože sa k nej pripojí a pevne zrastie prvý chvostový stavec. Tomu hovoríme sakralizácia.3 Niektorí hovoria o sakralizácii aj vtedy, ak sa posledný lumbálny stavec symetricky alebo asymetricky spája s krížovou kosťou.1,3
Prechodový chrbticový stavec sa môže vyskytovať v priebehu celej chrbtice, a to hlavne na rozhraní jej dvoch rozdielnych anatomických časti, napr. torakolumbálnej a lumbosakrálnej.

Prítomnosť prechodového stavca v lumbo-sakrálnej oblasti u psov po prvýkrát opísal Morgan.4 Výskyt posledného presakrálneho stavcového segmentu u mužov opísal ako „restless“ Junghas v r. 1933.1 Išlo tu nielen o rozdielny počet bedrových a krížových stavcov, ale aj o ich morfologické zmeny.
Takéto zmeny sa tiež vyskytujú aj u psov, špeciálne v oblasti prvého krížového stavca tým, že tento stavec sa oddelí od krížovej kosti a javí sa potom ako posledný bedrový stavec. Pri prepočte stavcov na röntgenograme sa zdá, že pes nemá sedem, ale osem bedrových stavcov.
Pes môže mať osem bedrových stavcov za týchto podmienok:
─ ak sa vyvinie samostatný bedrový stavec,
─ pri čiastočnom alebo úplnom nevyvinutí sa posledného (13.) páru rebier,
─ pri neúplnom spojení 1. krížového stavca s krížovou kosťou.
Keďže z definície vyplýva, že takéto prechodové stavce prejavujú aj morfologické zmeny, na röntgenograme tieto diagnostikujeme pri ventrodorzálnej projekcii. Zmenený počet stavcov diagnostikujeme röntgenologicky na laterolaterálnej polohe chrbtice psa.


Obr. 3 – Ventrodorzálna projekcia panvy. Asymetrický vývoj prechodového stavca. Pravý postranný výbežok je vyvinutý úplne (hrubá šípka), na ľavej strane má postranný výbežok nepravidelný tvar (tenká šípka), je menší ako na strane druhej a má aj iné smerovanie a spája sa pravdepodobne s krídlom bedrovej kosti.

Prechodový stavec (segment) môže byť bilaterálne symetrický alebo asymetrický (chýba na jednej strane vyvinutý processus transversarius) /obr.3.,4.,a 5/. Pri výskyte tejto vývojovej anomálie je dôležité posúdiť pevnosť krížovobedrového spojenia. Ak je toto spojenie nedostatočne pevné, potom väčšia záťaž sa prenáša na intervertebrálny disk, čo môže spôsobovať jeho degeneráciu a bolesť.
Ak je prechodový stavec symetrický (obojstranne vyvinutý processus transversarius), potom je vyvinutý aj celý medzistavcový disk, čo predtým bolo miesto pre kostné spojenie medzi prvým a druhým krížovým stavcom. Sakroiliakálny kĺb je týmto typom spojenia pravdepodobne viac namáhaný. Je to tiež vtedy, ak processus transversarius preberá formu krídla krížovej kosti. Diagnózu na ventrodorzálnej projekcii stanovíme, ak izolovaný processus spinosus je samostatný, s dvoma postrannými výbežkami. Na laterolaterálnej projekcii môžeme stanoviť diagnózu v prípade, ak je prítomný radiolucentný intervertebrálny priestor, kde normálne býva pevné spojenie medzi S1 a S2 /obr.6. a 7./

   
Obr. 4 – Ventrodorzálna projekcia panvy. Prechodový stavec má asymetrický vývoj. Processus spinosus prechodového stavca je v uhlovom postavení k processus spinosi S2 a S3. Na ľavej strane je vyvinutý postranný výbežok a spojenie s krídlom bedrovej kosti je čiastočné (hrubá šípka). Iliosakrálne spojenie (tenká šípka).
Obr. 5 – Ventro-dorzálna projekcia panvy. Prechodový stavec asymetrický. Krídlo bedrovej kosti na pravej strane je vytočené laterálne (tenká šípka) . Na ľavej strane je vyvinutý postranný výbežok na prechodovom stavci (hrubá šípka).

   
Obr. 6 – Laterolaterálna projekcia lumbosakrálnej chrbtice. V spojení L7-S1 je spondylóza , medzistavcový priestor je zúžený a asymetrický. Prvý sakrálny stavec krížovej kosti je oddelený od S2 (tenká šípka). Prechodový stavec vytvára zvýšený pohyb na L-S spojení, a to spôsobuje degeneráciu medzistavcovej platničky (hrubá šípka). Pes mal príznaky syndrómu cauda equina. Dilatácia descedentného kólonu s formovaným trusom.
Obr. 7 – Laterolaterálna projekcia lumbosakrálnej chrbtice. Počet lumbálnych stavcov je osem (tenká šípka). Prechodový stavec je kratší. Spojenie prechodového stavca je pomocou medzistavcovej platničky. Medzistavcový priestor je úzky (hrubá šípka). Pes mal príznaky syndrómu cauda equina. Dilatácia kolónu s obstipovaným trusom (bodkočiarovaná čiarka šípky).

Prechodové segmenty s asymetriou majú na jednej strane typický processus transversarius, ktorý je podobný krídlu a na druhej strane – typický a dobre vyvinutý postranný výbežok. Tento typ spojenia s os sacrum je slabý a má nízku stabilitu. Je veľmi namáhaný a v jeho okolí na ventrálnej a laterálnej strane tela stavca je pokrytý novonarasteným kostným tkanivom ako dôsledok reakcie na toto nestabilné spojenie.
Pri výskyte lumbalizácie prvého krížového stavca ďalšie dva z pôvodného stavu zostávajú spojené. Toto môže byť prezentované ako skrátená krížová kosť. Prípadne prvý chvostový stavec sa spojí s druhým a tretím krížovým stavcom, tak, že počet krížových stavcov sa vracia opäť k počtu tri.
Tento stav môžeme potom definovať ako sakralizáciu prvého chvostového stavca.
Potom stanovenie presného počtu bedrových a krížových stavcov je nemožné bez spočítania celkového počtu presakrálnych stavcov (lumbálne stavce). Zmenený počet stavcov nemusí mať zdravotne nepriaznivý vplyv, ale príčina, tvar a spôsob pripojenia k panve ovplyvňuje charakter sakroiliakalného kĺbu a ten určuje jej súmernosť alebo nesúmernosť.


Výskyt a príčiny prechodového stavca

V Nemecku zistili u plemena nemecký ovčiak pri diagnostike dysplázie bedrového kĺbu (DBK) výskyt prechodového lumbosakrálneho stavca asi u 8 až 11 % psov.3 Staršie údaje poukazujú na takýto pozitívny výskyt len u 4 % z psov vyšetrených na DBK. Tieto výsledky boli získané z röntgenogramov zhotovených len vo ventrodorzálnej polohe panvy. Vzhľadom na to, mnohé segmenty, hlavne symetricky orientované, pravdepodobne neboli diagnostikované.5
V simultánnej štúdii frekvencia výskytu prechodového stavca u pyrenejského psa bola len 1,5 % a u labradorského retrievera len 1,8 %.6 U bernského salašníckeho psa našiel prechodový stavec Larsen len u 0,6 % psov5 a Morgan a Stephens (1985 u toho istého plemena nenašli výskyt prechodového stavca vôbec.
Morgan a kol.1 uvádzajú, že najviac zaťažené výskytom prechodového stavca je plemeno nemecký ovčiak. Podobné výsledky publikovali aj Flückiger a kol., keď plošným vyhodnotením röntgenogramov na DBK zistili aj nasledovný výskyt prechodového lumbosakrálneho stavca.7
Autori vyhodnotili viac ako 4000 röntgenogramov na DBK u rôznych plemien psov a zistili, že jeho priemerný výskyt bol 3,5 % (0,0 % ─ 19,2 %). Najčastejší výskyt prechodového lumbosakrálneho stavca bol u plemena nemecký ovčiak a bernský salašnícky pes.
Druhou skupinou psov, ktoré boli objektom skúmania, vyššie uvedeného kolektívu autorov boli psy s výskytom syndrómu cauda equina. Z 93 psov s týmto syndrómom 16,3 % malo aj prechodový lumbo-sakrálny stavec. Prejavy syndrómu cauda equina boli u psov v mladšom veku. Psy s týmto syndrómom, ktorí nemali vyvinutý prechodový stavec mali priemerný vek 6,4 roka, zatiaľ čo psy s prechodovým stavcom mali priemerný vek 4,8 rokov. Psy s prechodovým stavcom mali skorší výskyt syndrómu cauda equina ako psy bez prechodového stavca.
Z toho podľa Flückigera a kol. vyplýva, že psy s prítomným prechodovým lumbosakrálnym stavcom mali podľa regresnej analýzy o osem stupňov väčšie riziko syndrómu cauda equina ako psy bez prechodového lumbosakrálneho stavca.7 Výskyt prechodového stavca bol u nemeckého ovčiaka o osem stupňov väčší ako u ostatných plemien.
Autori neodporúčajú používať takéto psy na kríženie, ale ani na výcvik, a to z dôvodu vysokého rizika následného vzniku syndrómu cauda equina. Je to aj preto, lebo výskyt prechodového lumbo-sakrálneho stavca považujú títo autori za suspektne genetický.
Aj Morgan a kol. potvrdili, že nemecký ovčiak má disproporčne vysokú frekvenciu výskytu tejto anomálie a štatisticky pozitívny pomer existuje medzi prítomnosťou tejto choroby a vývojom syndrómu cauda equina.3 U psov plemena nemecký ovčiak s výskytom prechodového stavca sa potom u 38 % z nich vyvinul syndróm cauda equina. To tiež potvrdzuje, že výskyt prechodového lumbosakrálneho stavca je najväčší u plemena nemecký ovčiak.
Pri hodnotení 820 röntgenogramov na DBK u plemena nemecký ovčiak sme pri ventrodorzálnej projekcii zistili výskyt prechodového stavca u 12 psov, čo je 1,46 %. U bernského salašníckeho psa z 92 hodnotených psov žiadny nemal prechodový lumbosakrálny segment.
Podľa Lantinga (www.dogstuff.info/transitional_vertebral_segment_lanting.htm) prechodový stavec je vývojové ochorenie, ale s vysokým genetickým impaktom, i keď sa to nedá s istotou potvrdiť.8
Z publikovaných prác by sa dalo usudzovať, že rôzny výskyt prechodového lumbosakrálneho segmentu u rôznych plemien môže mať genetický základ. Toto tvrdenie sa opiera o štúdium a hodnotenie potomkov labrador retrievera.1
Výskyt degenerácie medzistavcovej platničky v uvedenej časti chrbtice u psov je parciálne závislé aj od morfológie utvárania posledného presakrálneho stavca a vzťahu jeho postranného výbežku ku krídlu bedrovej kosti. Stupeň nestability je potom závislý na prítomnosti prechodového lumbosakrálneho stavca a na jej schopnosti vyvolávať degeneráciu medzistavcovej platničky.


Klinické príznaky

Príznaky pri prechodovom stavci pred ich manifestáciou majú chronický charakter a dlhotrvajúci vývoj. Klinické príznaky, ako je bolesť, krívanie, slabosť panvových končatín, bolestivá reakcia na flexiu a extenziu kaudálnej časti chrbtice súvisia s vývojom sekundárnych röntgenologických zmien. Pritom sú mnohokrát zhodné aj so symptómami syndrómu cauda equina.
Podľa Baileyho a Morgana prítomnosť prechodového stavca na lumbosakrálnom spojení nesúvisí s bolesťou a jeho vývoj je asymptomatický.9 Podĺa posledných údajov, získaných na väčšom počte pozitívne vyšetrených psov, klinické príznaky sa môžu javiť ako vplyv prítomnosti prechodového stavca pri nedostatočnom jeho spojení medzi dvoma miestami na chrbtici. Nestabilné spojenie vyvoláva degeneráciu intervertebralného disku alebo vznik syndrómu cauda equina.


Röntgenologická diagnostika

Stanovenie tvaru a spôsobu spojenia je veľmi dôležité na opísanie lumbosakrálneho prechodového stavca. Prechodový stavec môžeme diagnostikovať na laterolaterálnej projekcii, ale tiež na projekcii ventrodorzálnej. Jeho diagnostika závisí od symetrie sakroiliakálneho kĺbu. Ak je tu asymetria, potom šikmé postavenie os sacrum a jej spojenie s panvou sa najvhodnejšie posúdi na ventrodorzálnej polohe.
Vyskytujúca sa šikmosť panvy ovplyvňuje postavenie acetábula na panve, a to zväčšením alebo zmenšením dorzálneho acetabulárneho okraja.1
Sekundárne kostné zmeny môžeme diagnostikovať v okolí okrajov medzistavcových platničiek v mieste starého alebo pôvodného lumbosakrálneho spojenia. To potom vytvára podmienky na rozvoj spondylosis deformans.10
Na ventrodorzálnej projekcii môžeme posúdiť alterovaný spôsob pripojenia poškodených lumbálnych stavcov k sakrálnej kosti a k panve, špeciálne ak zmena je asymetrická. Pri symetrickom vývoji lumbosakrálneho segmentu zmena sa nemusí ľahko diagnostikovať a byť viditeľná z tohto pohľadu. Potom u prechodového stavca processus spinosus je oddelený a ostávajúce dva sú spojené.
Nesprávne vyvinutý lumbosakrálny medzistavcový priestor nie je často a dobre identifikovateľný na ventrodorzálnej projekcii, pretože tento priestor je pod určitým nevhodným uhlom röntgenových lúčov. Sekundárne zmeny v oblasti sakroiliakálneho spojenia môžeme identifikovať pomerne ľahko.


Vplyv prechodového lumbosakrálneho segmentu na rozvoj dysplázie bedrového kĺbu

Je len málo údajov, ktoré by presne opísali vzťah dysplázie bedrového kĺbu k prechodovému lumbosakrálnemu stavcu. Je zjavné, že nie všetci psy pozitívne na dyspláziu bedrových kĺbov majú prechodový lumbosakrálny stavec a nie všetci psy s prechodovým stavcom sú dysplatické. Toto konštatovanie môže byť aj zavádzajúce. Väčšina autorov, ktorí sa zaoberali problematikou prechodového lumbosakrálneho segmentu hodnotili len röntgenogramy psov vyšetrených na dyspláziu bedrových kĺbov v polohe ventrodorzálnej.
Musíme akceptovať skutočnosť, že poznáme dve formy prechodového lumbosakrálneho stavca, a to symetrickú a asymetrickú. Len tá druhá je ľahko a presne diagnostikovateľná na ventrodorzálnej polohe, zatiaľ čo symetrická môže újsť našej pozornosti. Môžeme ho preto s istotou diagnostikovať len na röntgenograme v laterolaterálnej polohe. Symetrický prechodový stavec je možné diagnostikovať aj na ventrodorzálnom röntgenograme, ak processus spinosus prvého sakrálneho stavca je oddelený od ostatných dvoch sakrálnych stavcov, alebo nie je v lineárnom postavení s nimi.
Asymetrický vývoj prechodového stavca vyvoláva aj asymetrický vývoj panvy v horizontálnej polohe. Je jasné, že sa tým môže ovplyvňovať tvorba a formovanie tvaru a hĺbky acetábula. Pri ventro-dorzálnej polohe psa na vyšetrenie dysplázie bedrových kĺbov vidíme širšie krídlo bedrovej kosti na strane pevnejšieho spojenia prechodového stavca s touto časťou bedrovej kosti. To mení aj hĺbku acetábula.
Morgan a kol. tvrdia, že pripojenie os sacrum k panve môže mať vplyv na formovanie acetábula a na vývoj dysplázie.1 Ak je krídlo bedrovej kosti úzke aj na röntgenograme, potom dorzálny acetábularny okraj pokrýva hlavicu stehnovej kosti vo väčšom rozsahu. Ak je krídlo bedrovej kosti široké, potom dochádza k zmenšeniu pokrytia hlavice stehnovej kosti. Ďalej títo autori dodávajú, že asymetrické spojenie sakroiliakalnych kĺbov ovplyvňuje polohu acetábula. Kaudálnejšie položené acetábulum pokrýva väčšiu časť hlavice stehnovej kosti. Asymetria panvy môže mať nakoniec vplyv aj na záverečné formovanie bedrového kĺbu a na vývoj dysplázie. Prejavy šikmosti postavenia panvy z prechodového lumbosakrálneho segmentu sú zjavné v čase rastu, teda v čase vývoja aj dysplázie. Podľa röntgenológov a z každodennej praxe poznáme, že je veľmi obtiažne pri prechodovom stavci v lumbosakrálnej oblasti zhotoviť symetrický röntgenogram panvy. Z diskusie a pri osobnom styku s odborníkmi je možné akceptovať názory, že kvalita vývoja bedrového kĺbu nie je nezávislá ani od nesprávneho utvárania panvy. OFA (Orthopedic Foundation for Animal) nedoporučuje psov s prechodovým LS stavcom používať na plemenitbu aj pre jeho možný vplyv na vývoj dysplázie bedrového kĺbu a syndrómu cauda equina.


Záver

Lumbalizácia a sakralizácia sú pojmy na označenie patologických stavov lumbosakrálneho a iliosakrálneho spojenia u psov veľkých a ťažkých plemien, ktorých výsledkom je prítomnosť prechodového segmentu v tejto časti chrbtice. Toto ochorenie nie je opísané u malých plemien. Prechodový stavec sa môže vyvíjať symetricky alebo asymetricky.
Usudzuje sa, že je to ochorenie s dedičným vplyvom. Nesprávne utváranie a formovanie spojenia medzi posledným lumbálnym a prvým sakrálnym stavcom a medzi krížovou kosťou a krídlom bedrovej kosti môže vplývať sekundárne na vývoj dysplázie bedrového kĺbu, a to vertikálnou a horizontálnou rotáciou panvy. Táto príčina môže spôsobiť zníženie sklonu dorzálneho okraja acetábula, a tým aj laxitu v bedrovom kĺbe. Laxita je
predispozíciou dysplázie v bedrovom kĺbe.
Druhým následkom vývoja a prítomnosti prechodového lumbosakrálneho segmentu je výskyt syndrómu cauda equina. Toto ochorenie je spôsobené tým, že chrbtica má prechodový stavec a jeden medzistavcový priestor viac, čo vytvára nestabilitu v tejto oblasti chrbtice. Dochádza pritom k degenerácii medzistavcovej platničky a tvorbe osteofytov na ventrálnej časti tela stavca alebo jeho bokov. Takýto stav sa označuje aj ako spondylosis deformans.
Diagnostika prechodového lumbosakrálneho stavca je väčšinou náhodná a spojená s diagnostikou dysplázie bedrového kĺbu vo ventro-dorzálnej polohe. V tejto polohe diagnostikujeme väčšinou len asymetrický vývoj prechodového segmentu, keď posledný lumbálny stavec má nesymetrický vývoj processus transversus alebo nesymetrické spojenie s krídlom kosti bedrovej. Prechodový stavec pri symetrickom vývoji sa dá v tejto polohe diagnostikovať len vtedy, ak processus spinossus prvého sakrálneho stavca nie je v jednej osi s ostatnými dvoma krížovými stavcami. Je dobre viditeľný na latero-laterálnej projekcii. Na takomto röntgenograme sakrálna kosť je zložená a spojená len z dvoch krížových stavcov, prípadne z troch, ak prvý chvostový stavec je zrastený s krížovou kosťou. Tomuto hovoríme sakralizácia. Prvý krížový stavec je pritom od krížovej kosti oddelený medzistavcovou platničkou, takže sa môže zdať, že takýto pes má osem lumbálnych stavcov.
Pri röntenologickej diagnostike dysplázie bedrového kĺbu nie je vždy možné zhotoviť symetrický röntgenogram z panvy. Panva má totiž nerovnomerný vývoj a vzhľadom na prítomnosť prechodového lumbosakrálneho stavca je mierne rotovaná.
Doteraz nie je presne stanovené, či takýchto psov s prechodovým stavcom môžeme používať na plemenitbu, aj keď sú bez dysplázie bedrového kĺbu. Prítomnosť prechodového stavca v lumbosakrálnom segmente väčšina autorov, ktorí majú skúsenosti a vytvorené klinické štúdie, považuje za geneticky podmienené. Niektoré chovateľské kluby nezaraďujú psov do plemenitby s výskytom prechodového stavca.
Článok poukazuje na prítomnosť prechodového stavca v lumbosakrálnej oblasti a diskutuje sa v ňom o možných príčinách vzniku a následkoch vzniku tohto prechodového stavca. Priložené röntgenogramy potvrdzujú aktuálnosť obidvoch foriem tohto nefyziologického stavca u psov.


Literatúra
1. Morgan J. P.,Wind A., Davidson A. P. Hereditary Bone and Joint Disease in the Dog. Hannover; Schlütersche GmbH and Co. KG, 2000:313.
2. Reiland S. Growth and skeletal development of the pig. Acta Radiol./Suppl. 1987;358:15-22.
3. Morgan J. P., Bahr A., Franti C. E., Bailey C. S. Lumbosacral transitional vertebrae as a predisposing cause of cauda equina syndrome in German Sheperd Dogs: 161 cases (1987-1990). JAVMA 1993;202:1877-1882.
4. Morgan J. P. Congenital annomalia of the vertebral coliumn of the dog: The study of the incidence and significance based on radiographic and morphologic study. J. M. Vet. Radiology Soc. 1968;9:21-29.
5. Larsen J. S. Lumbosacral transitional vertebrae in the dog. J. Am. Vet. Radiol. Soc. 1977;18:18-76.
6. Morgan J. P.. Stephens M. Radiographic Diagnosis and Control of Canine Hip Dysplasia. Ames; Iowa State University, 1985:104-117.
7. Flückiger M., Djuric-Damur N., Steffen F., Hassig M., Morgan J. P. Lumbosacral transitional vertebra in the dog: Prevalence in different breeds and in dogs suffering from cauda equina compression syndrome. In: Proccedings, WSAVA Congress, 2004:125-Free Communication.
8. Lanting F. Transitional vertebral segment/(TVS). www.dogstuff.info/transitional-vertebral-segment-lanting.html.
9. Bailey C. S., Morgan J. P. In: Ettinger S. J. (ed). Textbook of Veterinary Internal Medicine: Diseases of the dog and cat, 2nd edition. Philadelphia; W. B. Saunders Co, 1983:532-607.
10. Wright P. J., Mason T. A. The usefulness of palpation of laxity in puppies as a predictor of hip dysplasia in guide dog breeding programme. J. Small Anim.Prac. 1977;18:513-522.

Autor:
Prof. MVDr. Valent Ledecký, CSc.
Klinika chirurgie, ortopédie a röntgenológie
Univerzita veterinárskeho lekárstva
Komenského 73, 04000 Košice, Slovensko