Prvý titul "Šampión Slovenska" pre plemeno RR bol zadaný v roku 1997. Odvtedy bolo plemenu zadaných viac ako 100 týchto titulov.
Pozri kompletný archív ocenených slovenských RR.
Po dlhom premýšľaní som sa rozhodla napísať Vám náš príbeh. Minulý rok sme sa s manželom rozhodli zaobstarať si štvornohý prírastok do nášho nového rodinného domu. Vyberali sme medzi viacerými poľovnými plemenami, nakoľko bývame v blízkosti lesa. Výber sme zúžili na veimarského stavača a rodeskeho ridgebacka. Po zistených informáciách o oboch plemenách a dlhých diskusiách, sme sa rozhodli pre RR. Nakoľko sa chystáme založiť rodinku, rozhodla inteligencia, rozvážnosť a hlavne žiadna agresivita voči ľuďom a hlavne deťom. Prihlásili sme sa do klubu ešte skôr, než sme si zaobstarali nového člena rodiny. Manžel začal zisťovať na internete chovné stanice, ktoré by sme mohli navštíviť a prípadne si vybrať nášho nového psíka. Nebolo to také jednoduché. Z mnohých chovateľov a ponúk nás najviac zaujala ponuka českej chovnej stanice www.ranua.cz chovateľky Moniky Kramolišovej, kde práve čakali na druhý vrh ich fenky Miss Mairy Ropotamo a Cheynnyho of Ka-Ul-Li’s Ridges. 19. 6.2003 prišiel deň, na ktorý sme čakali. V napätí sme na internete čakali fotografie šteniatok, z ktorých sme si hneď vybrali jedno zo 14 šteniatok a chystali sme sa na prvú návštevu. Prvý dojem z príchodu na „farmu“ k Monike bol šokujúci /v dobrom slova zmysle/. Po vystúpení z auta sa na nás valili 3, pre nás nováčikov, obrovské krásne psy. Na naše šťastie, len nás očuchali a bolo všetko v poriadku. Šteniatka boli nádherné. Neopísateľné maličké stvorenia spinkali v postieľke a mama Maira so strýčkami Agirom a Dabobom dávali na ne neustále pozor. Našim kritériom bola fenka, ak by bolo možné bez bielych škvŕn, hnedonosá po ockovi a temperamentná. Viac krát sme absolvovali cestu do Brna, a tak sme si definitívne vybrali našu zelenú mašličku – BRIU / www.bria.sk / Jediné, čo nemala podľa našich predstáv bol noštek, ktorý máme čierny. Vôbec nám to však nevadí. Musím Vám ale prezradiť, že tak ako sa starala Monika o šteniatka sme u nikoho ešte nevideli. Dávala im obrovskú lásku. Neuveriteľne si rozumela s veľkými aj maličkými. Bria odchádzala do nového domova 12. 9. 2003, ktorý sme postupne pripravovali na jej príchod. Svoju postieľku, hračky a misky si hneď obľúbila. Postupne sme sa naučili sadnúť, dať packu, ľahnúť. Nemáme problém s tým aby zaštekala. Sme až moc prekvapení ako reaguje na okoloidúcich psov. Aj keď je na vodítku zašteká. Čím je pes starší a väčší, tým viac si dovolí. Naopak maličkých psíkov a šteniatok sa trošku bojí. Sem tam nás neposlúchne ale to väčšinou keď zavetri nejakú stopu. Stalo sa nám, že vyplašila jarabicu, utekala a štekala za ňou, ale nakoniec som ju na sladkú odmenu zavolala spať. Aj so sliepkou sme už mali stret. Ostala nám plná papuľka peria, ktoré bolo pre Briu tým najväčším úlovkom. Hrdá odchádzala ďalej. Sliepka prišla o trochu zo svojho peria, ale hlavné je, že prežila. To sme mali iba 16 týždňov a už sa u nás prejavil lovecký inštinkt - len nie na levov. Postupom času Bria lámala jedno z našich predsavzatí ohľadom zákazu jej prístupu do niektorých miestností v dome za druhým. A nakoniec sa zlomila aj tá posledná bariéra - a Briu veľmi teší keď môže spať medzi nami na našich posteliach. Ráno sa zobudíme ako nás niekto vytláča na okraj.
Už sme si našli kamarátov, s ktorými sa stretávame každé dva týždne na prechádzke. Vybeháme sa, vybláznime, vyjašíme do sýtosti. S Alanom, Donkou, Lapajkom a Mackom sa popreháňajú navzájom.
Tešíme sa z každého okamžiku prežitého spolu. Veľmi nám prirástla k srdcu. Tým krásnym očičkám neodolali ani naši rodičia, ktorí ju začali volať „naša vnučka Bria“.
Sme veľmi radi, že sme sa rozhodli pre toto plemeno.
